Guest Pong Numero Uno

Vítame nášho hosťa:  B-ku. Nech sa páči, vychutnajte si to:

Ako sa to všetko začalo?

Žijem veľmi spoločensky, obklopená veľkou rodinou a skvelými priateľmi.
A tak ma jedného krásneho dňa oslovila moja veľmi dobrá priateľka K, že či nemám chuť niekedy prispieť na ich blog. Pýtam sa „JA?“ , ktorej hovorené slovo celkom ide :), ale písané ?, to je už kapánek ťažšie.
Ale snahu mám a to je myslím dôležité. Tak sa pýtam, a na akú tému by som mala písať? Na tému „CULINARIA“.
A tak šup k prvej téme. Možno Vás hneď v úvode sklamem, lebo to nebude o receptoch, ale o histórii, ako som vlastne pričuchla k vareniu a pečeniu.

... HISTÓRIA....

Pravdepodobne sa to začalo výchovou. Vyrastali sme v matriarchálnej rodine.
Dom bol viacgeneračný - žili tam naši starí rodičia, naši rodičia a my, dve sestry.
Keďže naši rodičia boli zaneprázdnení a vkuse pracovali, starala sa o nás naša babina – prezývaná „ČIERNA PANI“.
 A  „ČIERNA PANI“ bol pojem nielen v inštitúcii Reštaurácia, ktorá toho času už neexistuje, samozrejme medzi štamgastami je  to pojem dodnes /ale o tom niekedy inokedy/,  ale je  POJEM aj u nás doma.
                                                    
Varila a piekla FAMÓZNE.
Keď by som mala nazrieť hlboko do rodinných koreňov, jej sestra pracovala na cisárskom dvore ako kuchárka a tak mala babina milión prvotriednych receptov.
Ale nielen recepty sú dôležité. Dôležitá je aj zručnosť ale hlavne láska, s akou sa čokoľvek robí. A keďže ona dávala do varenia a pečenia lásku a v podstate celú seba, tak všetko bolo na veľkú JEDNIČKU!

                                               

Neviem ako u Vás, ale u nás sa všetko dôležité odohrávalo v kuchyni.
Motali sme sa pod nohami vždy keď to bolo najmenej treba, pomáhali pri zaváraní, písali domáce úlohy,  zdieľali spoločné obedy a večere a čo sme najviac ako deti zbožňovali, bolo keď babina piekla.
Pomúčený stôl, cesto na nose, vôňa v celom dome,... a my formičky v rukách ...hurá pečieme.
A takto začali naše prvé lekcie.

 

S pozdravom, B.